Ako sa ženy z lazov obliekali u nás v dedine každú nedeľu a sviatok do kostola.

2. príspevok napísala ANTÓNIA STEHLÍKOVÁ ZO SENOHRADU

Bola som malé dievča ešte v predškolskom veku. Už som mala aj dvoch bratov, dvojičky Janka a Paľka. Zostávali sme doma  so starkým z otcovej strany, lebo vybrať sa do kostola s tromi deťmi do tretej lavice medzi nevesty s deťmi bola ťažká úloha. Starká chodila do svojej lavice na druhej strane a otec na chôr, na väčší  sviatok medzi hudobníkov. Hral na trubke. Ale aj v cigánskej kapele, ako sa oni sami volali, že sú cigáni, hoci tam mali iba jedného, ale o tom v inej časti. Mali sme v dome veľkú prednú chyžu 5 krát 7 metrov, stôl, postele a dlhé lavice a veľkú rodinu. Voľakedy sa aj druhostupňový bratranci a sesternice pokladali za blízku rodinu, a to nehovorím ešte o kmotrách, krstných a birmovných deťoch.  K nám sa chodievali „obliekať“ manželky dvoch bratrancov – tetka Angela Slúková, ale volali ich Aľachovci, teda tetka Andela Aľachova. Bola to dôstojná, hrdá, múdra a šikovná žena. Vedela vyšívať krížikami z opaku, na ráme, na tiahano, ušiť si všetko na seba. A ešte variť a piecť. O ženských robotách v domácnosti ani nehovorím. Volávali ju na svadby a hostiny variť a piecť. Pre ňu nebol problém napiec pre 120 člennú svadobnú hostinu po 20-30 druhov zákuskov vo viacerých dávkach, napiecť mäsa, fašírok, klobás, jaterníc, mäsa plneného vajcami, baranieho perkeltu a čo ja viem akých dobrôt. To všetko pripravovala týždeň pre svadbou za výdatnej pomoci rodiny a kmotier. Ona, táto moja tetka Andela“, ako sme ju volali,  ale dokázala všetko zorganizovať tak, aby sa nič nepokazilo, kedy robiť zabíjačku, kedy suché zákusky piecť, kedy plnkavé aby sa nepokazili, čo ponúknuť perinárom, keď prídu v piatok s perinami. Nezabudla ani na mäsité a zákuskové výslužky a torty pre všetky svadobné rodiny a kmotrovcom. Organizovala podávanie predjedla, s polievkou žartovný vinš pre svadobčanov, dbala na to aby sa jedlá primerane striedali do rána. Nakoniec pečené kačice – lebo „krsnamati“  nemohla ísť domov zo svadby, kým sa nanajedla pečenej kačice. A to všetko hrdo oblečená s vyšívanou bielou fiertuchou , dierkovanou aj na prsia. Mala mimoriadny organizačný talent. Orientačne zatiaľ len toľko o mojej tetke Andele.

Druhou tetkou, čo sa k nám chodila obliekať, bola tetka Anka Brčicová, rodená Žilíková. Bola po mama sesternica tetky Andele. Mamy im boli sestry. Hrdá, vysoká žena, Amerikánka. Jej svokra bola mojej starkej  po otcovi sestra. Chodila sa obliekať aj s mamou a jej sestrou, obidve Žilíkovky.  Druhá bola slobodná. Svokra mala v Kanande a tak mala u Brčicov všetko, po čom „duša pišťala“. Všetky pekné druhy kartúnov, brokátov,  gažmírov a zamatov na kitliach a zamatu na vyšívaných fiertuchách, opleciek,   neskoršie blúzok z krajky, gažmíru, no čo len chcete. A tie gažmírové ručníky ! Všetky druhy a furmy aké mali v tuzexe.  Muža Pavla  mala žartovného a veselého človeka. Vždy bavil spoločnosť a vedel ju nečakane rozosmiať. Statočne mu porodila zaradom tri deti. Vedela si všetko vynašívať a deti chodili ako bábiky vyobliekané a čistučké.

Treťou „tetkou“  bola Anka, švagriná tetky Andely. Tá bola ešte slobodná. Tú sme volali len Anka, nie tetka. Chodila taká vynašívaná, že sa to nedá ani vypovedať. Fiertuchy mala vynašívané, skoro po samý pás. A tie kecele, oplecká, kitle, blúzky, ručníky, …..   Hotová chodiaca kvetina. Ešte sa chodila k nám „skladať a obliekať“    aj starkina sestra Mária Brčicová, mama Pavla Brčicu, otcovho bratranca, svokra tetky Anky Brčicovej.

  No, ak som dobre porátala chodilo k nám šesť žien. Každá na cestu z lazu v podlejšom, starších čižmách, aby sa nové vyblýskané nezaprášili, na chrbte košiar s kostolovými hábami a v ruke nové čižmy. Porozkladali sa u nás po laviciach, čižmy pod lavicu. Bačik Paľo Brčica nemal milšie, ako poprekladať im krížom krážom čižmy, takže keď sa chceli obuť, tak skoro každá mala dve rozdielne čižmy . Tak to robil nanápadne že to nezbadali.  Môj otec mal „pasiu“ do tetky Andely a tetky Anky Brčicovej.

  Ženy si  doma dávali na hlavu čepce, lebo to bola zdĺhavá a precízna práca: učesať sa na mazničke, dať si kotúčku a čepiec. Šňúrky si dávali na hlavu u nás posledné, aj na keceľu alebo kitľu podľa oblečenia, aby to farebne ladilo, či na mašne, či na chvostík, materiály, aby ladili. Jedna s druhou sa radili, porovnávali prezliekali ako a čo s čím, či im štrupandle nevidno…. Aby neboli dohabané a nesmiali sa z nich.  Pred našim veľkým zrkadlom bývala riadna tlačenica.    Môj otec tetke Andele chytil čepiec za kotúčku a strhol jej ho dole, keď už boli všetky hotové. „Paľo, te zaránik edom, ja ťa zachlomaždím! Kode sa ja zase poriadim, veď je už desať hodím!  Alebo oblečenej žene  mykol za spodok  kitľu alebo keceľu, že sa vyšmykla spod motúzov a šnúrok.

 A som svedkom toho, že takéto žartíky podobného rázu sa stávali u nás skoro každú nedeľu.