Antónia Stehlíková zo Senohradu a jej vzácne informácie o kroji

Príspevok bude iný ako ostatné, bude patriť obdivuhodnej žene Antónii Stehlíkovej zo Senohradu a jej vzácnym informáciám o kroji/ľudovom odeve, o pravidlách odievania…o zaujímavostiach ktoré zažila, čo si pamätá z rozprávania rodičov, starých rodičov a ľudí z dediny.

Okrem toho, že napísala dve knihy (Pohár na otrávené červené víno a poviedky Horúčavy), donedávna bola aj aktívna vo FS Hrachovinka, napísala mnoho scenárov, prispela do publikácii, rada vyšíva, háčkuje, štrikuje…

V prípade potreby obracajte sa priamo na ňu, kontakt nájdete na FB pod jej menom.

Už dávnejšie som o Toničke napísala zaujímavý, poučný príspevok, v ktorom je názorná ukážka zakladania venca, korunky so stuhami, uväzovania senohradských garolí…

www.atelier-reklama.sk/blog/veniec-na-hlavu-zo-senohradu/

Ak sa chcete o Toničke Stehlíkovej dozvedieť viac, prečítajte si čo o nej napísali iní

zv-podujatia.com/2012/01/28/pohar-na-otravene-cervene-vino-sa-krstil-hrachom/

myzvolen.sme.sk/c/6461422/kam-cln-doplava-nevie-ani-autorka.html

1. príspevok napísala ANTÓNIA STEHLÍKOVÁ ZO SENOHRADU

Oblečenie mužov a žien približne od roku 1920 do súčasnosti v severovýchodnom Honte v obci      S E N O H R A D

                Deti sa rodili doma. K pôrodu prizvali miestnu babicu. Na vykúpanie dieťaťa po pôrode bola potrebná voda z troch studničiek: Kráľovky, Ďúľovky a ľubovoľnej tretej studničky. Do ohriatej vody sa dávali mince, čím väčšie, tým lepšie, aby dieťa bolo peňažité. Po okúpaní dieťaťa sa dieťa dávalo do malého korýtka vystlaného barančou kučeravou kožušinou, aby malo brčkavé vlásky. Po osušení ho natreli mladým čerstvým maslom, aby malo hebkú pokožku. Po kúpeli ho obliekli do mäkkej plátenej košieľky,  ozdobenej fodričkavým golierikom,s bielou čipôčkou okolo, uviazaným na pliecku. Babica ho zabalila do štôrcového vankúša a uviazala povojníkom  Babica ho podala otcovi dieťaťa, ten ho pobozkal, dotkol sa s dieťaťom o zem a podal matke so slovami : vitaj v našej rodine. Matka ho tiež pobozkala. Babici rodičia prikázali, koho má pozvať na krst ako krstných rodičov. Toto pozvanie sa neodmietalo, odmietnutie sa odsudzovalo.   

Keď dieťa podrástlo behalo, behalo bosé v dlhšej košieľke a kitličke z tenšieho domáceho plátna, zdobenej okolo krku a na sedielku pod prsami cipôčkou, zapínamím na chrbtíku. Sukničková časť bola nariasená, aby sa dieťa mohlo voľne bez plienky vycikať. Neskoršie kupovali pre dievčatá aj chlapcov  na kitličky podľa dostupnosti červenú  olejovú kvietkovanú  látku, kartún, kvietkovaný, prípadne brokát. Na takéto kitličky sa prišívala kontrastná jednofarebná zásterka, zdobená bielou alebo farebnou čipkou. Aby dieťaťu neprišlo z očí, uväzovali sa mu na krk na strieborné gorálky, asi tak 5-6 kusov, ozdobené strapčekmi. Toto plnilo ochrannú funkciu.

V Senohrade bývalo do roka 8   veľkých  jarmokov s kravami, volmi, ovcami a ošípanými, sliepkami….. .Menší jarmok  býval každý týždeň v Pliešovciach, kde ženy chodili peši a predávali prebytky z domácností – smotanu, vajcia, maslo, kohútov, sliepky, kurence, húsatá domáce plátno a pod. Zásadne nepredávali kvôčku s kurencami, alebo hus z húsatami, pretože tento chov by sa im prestal dariť. Možno to bola náhoda, ale skoro vždy sa to potvrdilo.  Tieto peniaze patrili ženám a mohli si za ne kúpiť na jarmokoch kartúnové alebo brokátové šatky, kartún, brokát, zamat, súkno na kabát,  rôzne cipky, stužky, gombičky a nášivky na oblečenie. Do tohto sa  im muži jednoducho nestareli. 

Keď malo dievča alebo chlapec približne 6 rokov, menilo sa oblečanie z detského na chlapčenské a dievčenské. Chlapci začali nosiť nohavice na traky, tzv. pantalóny, zamatové ľajbríky vyšívané košele väčšinou krížikmi, sviatočné aj bielym šitím  – drobné výšivky /výšivka na niti/, dievčatá dostali prvé oplecko vyšívaní čiernou a tmavo modrou perličkou, aby bolo pred „zlom chránené“, vyšívané bielym šitím. Ja osobne mám moje prvé oplecôčko. Od 2 – 3 rokov nosili topánočky. Od 6 rokov sa podobali na mužov a ženy, len v drobnom vydaní. V medziobdobí prišlo do módy vyšívanie krivou ihlou. U nás sa tento druh výšivky volá „šitie na ráme“.

Dievčatká nosili biele pančušky, poltopánočky, sandálky, celé topánky podľa ročného  obdobia. Malé oplecko, rubáčik s vyšívanou stánkou na chrbte, kitličku do pása, vyšívanú bielu fiertušku – veselým, v advente a pôste modrou a fialovou, na hlave na   striedačku každú druhú nedeľu raz červenú, raz bielu šatku – ručník. Miesto bielej mohla byť aj žltá šatka.

V období medzi dvomi vojnami ešte muži nosili cez zimu kožušinové nohavice, krátke kožúšky, baranice, cez leto gaty z domáceho konopného  plátna, zástery a košele z domáceho plátna… klobúky.  Vo sviatok gaty a vyšívané  košele podľa veku buď s  veselou alebo smutnou výšivkou z ľanovice, k tomu čiernu na spodu vyšívanú fiertuchu farbami podľa veku, prizdobenú stužkami a ostrou ružovou hadovkou, prípadne podľa veku žltou, modrou, fialovou….   Mládenci nosili na klobúku stužku a prípadne pierko od frajerky. Po druhej svetovej vojne v rajtkách z čierneho súkna, trištvrťovom kabáte s vreckami na bruchu a klobúku. Teraz nosia vyšívané košele na sadenie a stínanie májov s rifľami, na rodinné oslavy a na vykrúcanku na svadbe, kde je aj nevesta v kroji.

 U žien a dievok to bolo oveľa zložitejšie. V pracovný deň nosili rubáče skoromnejšie vyšívané na chrbte, oplecká z ľanovice  vyšité len jedným pruhom výšivky na rukáve „na tiahano“, uzky vyšitý golierik na oplecku krížikami a prizdobený výstrih na oplecku omietkou a zúbkami. K tomu kartúnová kitľa a biela fiertucha vyšitá buď krížikmi alebo na ráme.  Mladé ženy a dievky veselým, ženy s deťmi a staršie  modrým a fialovým,  ženy od 5O rokov už len v čierno-bielom. Samozrejme stánka bola vyšitá čiernym, prípadne striedavo čiernobiela, oplecko len biele zdobené výšivkou na konci rukáva a golieriku. Dievky nosili olejové a kartúnové červené šatky,  nevesty biele šatky, staré ženy čierne šatky aj v lete.  Čepce boli samostatná kapitola. Nevesty bez detí nosili hrdé čepce veselým s bielym šitím, vyperličkované, vyblískané s bielou a červenou stužkou vyšívanou a červenou lietajkou, ale len kým nemali deti. Po dieťati už čisto červenú stužku nenosili. Samozrejme aj potom nosili hrdé čepce s bielym šitím,  krížikmi a na ráme. Ale hrdoše si aj tak dali nejakú tú blisku a flitre na čepiec. Dokonca aj tie staršie čo nosili čepce vyšité modrým, zeleným a fialovým, si dali modré, fialové a zelené blisky na čepiec. Každé pravidlo má svoju výnimku. Staré ženy nosili už len biele čepce, ale pod preničku si dali modré plátenko, dozadu čepca vyšitú sieťovinu, bielu, madeiru, no proste vynašli sa.  A to nehovorím o cipkách na okraji čepca. Ja ja jáj …..    V Senohrade boli  po celom okolí známe čipkárky a každá chcela hrdú cipku na čepiec. Naše čipkárky mali cipky aj na výstave vo Viedni a  Bruseli. Na tom mal zásluhu dôstojný pán farár Andrej Kmeť, ktorý bol u nás v Senohrade niekoľko rokov. Pod čepcom nosili  vytvarované a vykrútené vlasy tak, aby bolo vyplnené miesto v čepci do rohov. V 50-tych rokoch tohto storočia prišli do módy kotúčky. Moja mama Mária Slúková rodená Mozoľová mala v Senohrade prvá. Sama si ju urobila a potom robila kotúčky pre nevesty ona, dnes viem kotúčku , dobrú kotúčku urobiť aj ja.

                Dievky, budúce hrdé nevesty. Každá od predškolského veku vie vyšívať krížikmi a  na ráme. Doma v tom staršom, obdratejšom. Do kostola v čižmách, našitej brokátovej keceli, našitej fiertuchy, na veľký sviatok v červeno –čiernej futienke so žltou stužkou, dolu našitou, vyblískanou, ostrapčekovanou …… . Vzadu 12 cm široká vyšívaná stužka uviazaná na mašľu, alebo s chvostíkmi, vo vrkoči tráčky  (aj tie viem robiť/. Pás vykrútený širokou bielou šňúrkou. Na veľký sviatok – Božie telo, na Ruženec, na hlavu veniec s piatimi zrkadlovými hniezdami, šiestimi ružami, hrbou perličiek a ružičiek. Dozadu hlavy korunka s hviezdou a bliskou okolo, spustené šnúrky  – biela a červená vyšívané a červená lietajka ( aj to viem robiť/  Treba to zažiť. Naopak, nevesta na sobáš išla v čisto bielej keceli, paličkovanými rackami v každom švíku, jarabej šate, našitej na páse krížikmi, operličkovanej,  čierno- bielej s rackou z bielyho šitia uprostred, smutnom rubáči, čisto bielom, oplecku, bielej plachtičky cez plece, zaviazanou smutnou šňúrkou, ručníčkom na boku smutnými šňúrkami ……..  .

Teraz ženy stedného veku nosia zamatové alebo gažmírové kitle, zamatové alebo  saténové  vyšívané fiertuchy čierne poltopánky, gažmírový ručník na hlave a štrikovaný sveter.   

Veniec s korunkou a stuhami, tráčky, garole vytvorili do mojej zbierky šikovné ruky Tonky Stehlíkovej