Moja rodina v kroji

Anna Čepáková, číslo záznamu:2019/68/77, práva použitia-nekomerčné účely.

V krekáčskom kroji.
Moja mama Anna Očenášová, rod. Bartíková (29.5.1930-23.11.2013), jej brat Jozef Bartík (1935-2010), moja starká Dorota Bartíková, rod. Guttenová (14.2.1910-7.2.1981), môj starký Juraj Bartík (17.2.1906-14.1.1994). Fotka vznikla asi v roku 1944-1945. Zvláštne na tom je to, že v čase vytvorenia fotky bola 2. svet. vojna, možno sa obávali o svoj život a keby náhodou niekto z nich zahynul, aby mali pamiatku, prvú a poslednú spoločnú fotografiu, teraz patrí medzi moje poklady. O ich životoch by sa dala napísať kniha.
–––––––-
Keď mal starký Ďurko cca 8 rokov zahynul mu v I. svetovej vojne otec, nevieme kde ani kedy padol, márne sme pátrali. Čoskoro nato mu zomrela aj mama a on zostal úplná sirota. Mal síce dve sestry, ale tie boli oveľa staršie a mali dosť svojich problémov. Ďurko chodil slúžiť k bohatým gazdom, spával v maštali, chodil bosý, tak ako skoro všetci jeho rovesníci…Vtom období bolo veľa sirôt, veľa vdov. Aj napriek tomu vyrástol z neho pekný, mocný, pracovitý chlap. Vraj mal ploché nohy a to ho zachránilo od toho, že nemusel narukovať do II. sv. vojny. Keď som sa narodila, starký mal 50 rokov. Posledné roky života sa o neho starala vzorne naša mama, dožil sa skoro 88 rokov.
––––––––-
Dorota Bartíková, rodená Guttenová, (na fotografii mala 30 rokov)narodila sa do bohatej gazdovskej rodiny na Senohrade. Mala veľmi ťažký život. Ako 13-14 ročná sa hrala aj s ostatnými deťmi so sečkárňou, ktorá jej odrezala pravú a poranila ľavú ruku. (Pravú ruku má na fotografii schovanú za svojim synčekom Jožkom, končila jej zarovno s rukávom oplecka.) Zostala krásna, bohatá, no mrzáčka, na gazdovstve, bez pravej ruky. Musela sa naučiť všetko robiť ľavou rukou: krásne vyšívať, variť… starať sa neskôr o deti, domácnosť, gazdovstvo…Manžela jej našli, videli sa vraj dvakrát a na tretí raz už bola svadba. Prežili v dobrom, aj v zlom, až kým ich smrť rozdelila. Starký hovoril, že on chodil do komory večer zohriať posteľ-perinu, starká ešte spratala v kuchyni, keď prišla k nemu, aj keď sa náhodou poškriepili (myslím si, že nie starkinou vinou), šuchla noha o nohu, posteľ bola úzka, perina len jedna, hneď bolo po hneve. Keby aj teraz mladí spávali tak hovoril, bolo by menej rozvodov.
Mamin brat Jožko Bartík.
Moja mama, na fotke mala 20 rokov (1950), obdivuhodná žena…Je oblečená v krekáčskom polokroji, oplecko nahradila blúzkou, ktorú si sama ušila. Vydala sa, keď mala 19 rokov (1949) na veľké gazdovstvo, otec čoskoro po narodení mojej sestričky Marienky narukoval na 2 roky a 7 mesiacov na vojnu, ja som sa narodila v roku 1956, brat Jožko v roku 1960. Od malička musela pomáhať svojej mame, ktorá v detstve prišla o pravú ruku. Aj napriek tomu, že sa v škole veľmi dobre učila, krásne, bezchybne písala, mala výbornú pamäť… nemohla študovať.
S otcom vychovala tri deti, prala plienky a potom pokračovala v praní plienok ešte 19 rokov, keď jej manžel, náš otec, čiastočne ochrnul, preväzovala, ošetrovala mu rany, potom doopatrovala svojho otca a aj napriek tomu zostala veľmi láskavá, obetavá. Pomáhali sme im ako sa dalo. Keď sme prišli na návštevu, všetky štyri vnúčatá spávali so starkou na spojených dvoch posteliach tak, že hlavy mali pri nej, aby sa jej dotýkali, veľmi ju milovali a tak je tomu dodnes, keď zostali na ňu už len pekné spomienky.
Môj otec Štefan Očenáš (16.7.1929-13.8.1984), fotka vznikla počas 2. svetovej vojny v roku 1943, keď mal 14 rokov. Ťažko pracoval na veľkom gazdovstve, otec mu zomrel, keď mal 8 rokov.
Otec počas základnej vojenskej služby v Prahe (1952- 1954).
–––––––––––
V roku 1966 mal otec ťažký pracovný úraz, zostal od pása nadol čiastočne ochrnutý…Po mnohých mesiacoch liečby sa naučil pomocou barlí chodiť, auto mu prerobili tak, aby ho mohol ovládať rukami. V dielni, kde všetko bolo vo výške, aby dočiahol z invalidného vozíka, vyrábal suveníry a rôzne veci, finančne si prilepšil, postaral o svoju rodinu. Zomrel, keď mal 55 rokov.
Môj otec, tak ako aj mama boli dobrí, pracovití, láskaví, milovaní rodičia.
Zahŕňali nás láskou, vytvárali domov, kde sme sa všetci mali radi, prejavovali si vzájomnú úctu, často sme spievali, smiali sa, objímali…Bolo to, aj napriek ťažkostiam, krásne detstvo.
Otec v Prahe 1957.
Túto vzácnu fotografiu som už uverejnila aj v inom príspevku, no patrí aj sem. Fotografia vznikla v roku 1934, sú na nej Očenášovci, moja rodina z otcovej strany. V strede je môj prastarý otec (1875-1949), prastarká Mária Očenášová, r. Konôpková (1875-1942). Môj starký Ján a starká Margita sú štvrtý zľava. Môj otec sedí na lavičke tretí z kraja, mal vtedy 5 rokov. Muži majú v ruke cigarety, vraj asi ani nefajčili, bola to nejaká “frajerina”.
Spolu vlastnili 120 ha pôdy, aj les. Ťažko a veľa pracovali, šetrili…pomáhali si.

Môj príhovor na stretnutí rodiny v roku 2013.

Milá, drahá rodina, potomkovia Márie a Matúša Očenáša!
Vďaka nim sa narodil: Ján, Mária, Jozef, Matúš, Anna, Juraj, Ondrej, Júlia a vďaka nim sa narodili ďalší a ďalší, až je nás viac ako   320.
Keď naši praprastarí, prastarí a starí rodičia pred sto rokmi, v roku 1913 prišli na majer, bolo to v čase  monarchie.  Netušili,  ako sa ich život a život ich potomkov  bude vyvíjať. Prastarý otec Matúš mal 39 rokov,  jeho žena Mária 38, najstarší syn Ján 20, Mária 17, Jozef 14, Matúš 11, Anna 10, Juraj 8, Ondrej 7, Júlia 2.  Ľudia v dedine  hovorili, že na laz prišiel voľáky  Očenáš z Horniakov, z Kalinky od Detvy  a doviezol si za voz detí. Keď sa prastarého otca bohatí gazdovia na Jalšovíku  pýtali, čo bude s toľkými deťmi robiť, so smiechom a aj napoly vážne im odpovedal:“ Jedného dám za gondáša tebe, druhého tebe… „ Na vysvetlenie gondáš je pastier svíň. No nikto z jeho detí za gondáša nešiel, naopak, každý rok sa majetok zväčšoval a zväčšoval.  Pre každého syna spoločne postavili dom, dcéram dali bohatú výbavu.  Boli veľmi pracovití, ale aj šporovliví.  Keď niekto išiel nabrať mlieko, musel odhrnúť smotanu a tak sa  napiť, pretože smotana sa predávala  alebo sa z nej vyrábalo maslo, ktoré sa tiež odnieslo na trh. Mali zaužívaný zaujímavý zvyk, preventívne každé ráno pili  „ NA ZDRAVIE“  chlapi dostali po dva  a ženy po jednom kališteku páleného,   chlapi sedeli za stolom a ženy na laviciach popri  stene.
  Rok po príchode na majer  28. júla 1914  vypukla prvá svetová vojna, ktorá trvala do 11. novembra 1918 ( 4 roky ). Hrozné obdobie skončilo a o 11 rokov, v roku 1929  začala Svetová hospodárska kríza, ktorá trvala do roku 1933 ( na Slovensku aj dlhšie ).  V roku 1937 vo veku 44 rokov zomrel na zápal pľúc najstarší syn Ján. Zostali tri siroty, najmladší syn Štefan mal len 7 rokov. Vraj si sám zapriahol kone, keď išiel k doktorovi,  aj si ich  vypriahol, keď sa vrátil v tuhej zime, ľahol do postele a 28. februára zomrel. O dva roky nato  1. septembra 1939 začala druhá svetová vojna, o tri roky nato v novembri 1942 zomrela prastarká Mária vo veku 67 rokov. Druhá svetová vojna skončila 8. mája 1945, po nej bola  prvá menová reforma, v  roku 1948  znárodnenie a prastarý otec, veľký gazda o rok nato v roku 1949 zomrel. Možno zo žiaľu, ktovie. Veď koľko driny, úsilia, odriekania,  potu  ich to všetkých stálo. Nedožil sa druhej menovej reformy v roku 1953 a združstevňovania. To už štafetu  žitia preberali, preberáme  ďalší a ďalší potomkovia.
Aj napriek toľkým strašným udalostiam sa pod  vedením Matúša a Márie  podarilo z mála,  získať  veľké bohatstvo: 120 hektárov polí, lúk, pasienkov, les. No najväčšie bohatstvo sme my, ich potomkovia…Očenášovci ( samozrejme aj Kováčovci, Ďaudíkovci, Jambrichovci…). Ktovie, čo by na toto stretnutie prastarý otec Matúš a prastarká Mária  povedali. Myslím si, že by mali z nás a  aj z tohto stretnutia radosť. Česť ich pamiatke!
 
Stretnutie potomkov rodiny Očenášovej v krojoch, rok 2018.
Majka Jablonská, sesternica je oblečená v krekáčskom kroji, Jožko Očenáš, môj brat v detvianskom, sesternica Irenka Mackovová si požičala kroj od rodiny z Brezín (dedina sa nachádza pri Podzámčoku medzi Krupinou a Zvolenom, blízko Dobrej Nivy a Babinej).
Brat Jožko Očenáš býva na Jalšovíku je v kroji z Detvy, naše korene siahajú aj tam.
Alenka Trtolová má kroj od príbuznej, ktorá ho zdedila po starkej, priniesla si ho zo Bzovskej Lehôtky, keď sa vydala na Bzovík. Irenka Mackovová má kroj z Brezín.
Nádhera!!!
Moja neter Janka Priškinová, rodená Repiská a jej synova priateľka Viktorka.
Detviansky a krekáčsky kroj z Litavy.
Moja dcéra v horniackom a neter Janka v detvianskom kroji.
Pekné ženy, pekný kroj.
Horniacke jednoduché oplecko bolo ušité, bez výšiviek (narýchlo) v Hriňovej, teraz už má niekoľko originálnych vyšívaných cez zbery.
Moja dcéra dostala horniacky a detviansky kroj k narodeninám.
Vzor zo zamatovej fiertuchy.
Keďže moja dcéra už má deti, nemala mať červené stuhy, ale kvetované, nie na červenom podklade. ( To sme vtedy nevedeli.)Nabudúce mi sľúbila, že si založí aj čepiec.
Dcéra dostala k narodeninám aj tento nádherný horniacky čepiec.
Moja vnučka v detvianskom kroji, lebo jej prapraprastarká sa narodila v Detve-Piešť a druhá na Kalinke, oplecko som pre ňu kúpila v Detve, brusliak ušili v Hriňovej, ja som vyzdobila a ušila ostatné, pre jej a svoju radosť.
Vnučka má lipitinku po prastarkej Anne Očenášovej.
Môj vnúčik v požičanom oblečení z folklórneho súboru.
Janka Priškinová, rodená Repiská, moja milá neter v kroji, vytvorenom v Detve, v dielni pani Ivety Smilekovej, brusliak šili v Hriňovej. Fotky som robila u nich doma vo dvore.
Nevedeli sme, že ženy, ktoré majú deti, nemajú nosiť červené stuhy.
Miška Repiská, rodená Benková, sestrina nevesta v krekáčskom kroji. Kinteš má po mojej mame, stánku má po svojej prastarej mame, fiertuchu-futienku som ušila podľa starej 100 ročnej, oplecko bolo ušité v Hriňovej, bez výšivky.

Širší vzor z kinteša.
Úzky vzor z kinteša.
glotova-zastera
glotova-zastera
Nová a 100 ročná futienka.
Janko Repiský, môj výborný švagor, veľmi dobrý človek.
Môj švagor Janko Repiský s manželkou, mojou milovanou, úžasnou sestrou Marienkou.
Fotografie mojich a sestriných vnúčat.
Tomáško, sestrin vnuk s priateľkou Viktorkou počas vystúpenia FS Carpona.
Miško 12 ročný sestrin vnuk u starkej.
Náprsenku som kúpila, pochádza zo Senohradu, sev. Hont. V niektorých oblastiach si na dolné konce prišívajú stuhy, ktoré sa opášu, aby sa náprsenka nevyťahovala z nohavíc, výborný nápad.
Davidko 8 ročný sestrin vnuk.

V krekáčskom kroji, v oplecku, stánke, fiertuške opásanej tkanou stuhou po praprastarkej, ja som jej vytvorila “gorálky”, ušila kinteš, výšivku som kúpila.
Fotky som robila v Marianke u nás v záhrade.

2 thoughts on “Moja rodina v kroji

  • 13. júna 2019 at 18:45
    Permalink

    Veľmi pekný článok ❤️

    Reply
  • 17. júna 2019 at 8:09
    Permalink

    Krásne, prekrásne. Nie je k tomu viac čo písať, už sa aj tak opakujem. Super. Jola.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *