Anna Čepáková, číslo záznamu 2021/15/126, právo použitia nekomerčné účely.
Skoro všetky krojové súčiastky, ktoré uvádzam v príspevku si môžete nájsť v tomto blogu, v kategórii Krekáčský kroj aj s prekreslenými vzormi výšiviek krojov z mojej zbierky, alebo z krojov mojich príbuzných, známych, priateľov. Krekáčský kroj sa nosil/nosí v dedinách severovýchodného Hontu, v okrese Krupina: Bzovík, Senohrad, Jalšovík, Čekovce, Dolné a Horné Mladonice, Lackov, Litava, Trpín, Kozí a Zemiansky Vrbovok, Horný a Dolný Badín, Selce, Uňatín, čiastočne Drieňovo, Čabratský Vrbovok.
Mladomanželia Angela a Pavol Kováč. Fotka vznikla v roku 1938. Mladá nevesta má oblečený slávnostný krekáčský kroj: modrotlačovú šatu (zásteru), kinteš (sukňu), stánku, oplecko, partu( veniec), stuhu/odiedzku (šerpu) na nej má pripnutý rozmarín, ktorý symbolizoval lásku, vernosť a šťastie.Text zostavila Anna Kasarová
Rozmarín sa pripne špendlíkmi a naň sa priviažu tri, alebo viac rôznofarebných mašličiek, ktoré sú rovnako dlhé, majú cca 3cm mašličky, aj 3cm konce. Môžu byť z mulinky, alebo z priadze na pletenie.
Krekáčska nevesta má mať: veniec/partu s korunkou na ktorej sú dve vzorované stuhy a posledná musí byť červená bez vzoru, tráčky, vyšívaný ručníček za pás, stánku, spodnú sukňu, oplecko (rukávce) bez výšivky na pleciach (dlhé rukávy sa vykasávajú nad lakte, zaisťujú gumičkami), garole (korálky na čiernej stužke), brošničku, odiedzku(šerpu) s rozmarínom (ozdobeným farebnými mašličkami), previazanú stužkou, vrchnú sukňu/kinteš/keceľu, zásteru, na opásanie drieku tkanicu, ktorá sa na boku zapína zatváracím špendlíkom (“zicherkou”). K bielej sukni s rackami (do klinov všité paličkované čipky) si na začiatku 20. storočia obliekali futienku (zástera z červeno čierneho glotu), alebo jarabú/tarkavú šatu z modrotlače, alebo glotovú šatu s viacfarebným spojovacím švíkom spájajúcim dve poly látky, na nohy si mladá nevesta obúvala čierne čižmy s tvrdou vybíjanou sárou. Veniec, korunku, tráčky, garole vytvorili šikovné ruky Antónie Stehlíkovej zo Senohradu. Bielu sukňu s rackami ( s paličkovanou čipkou od prastarkej Kataríny Guttenovej, všitou do klinov) som zdedila po mame. Futienku som vyšila aj ušila podľa 100 ročnej, ktorú som zdedila po starkej. Zástera/futienka (moja práca)Živôtik, biely lajblík ušila podľa starého súkenného Helenka Šimková z Krupiny, ktorá použila ľahkoudržiavateľný materiál. Ozdoby som našila z čiernej harasovej šnúrky, brmbolce som vyrobila z vlnenej priadze. Zdroj UĽUVZdroj UĽUV. Živôtik (lajblík/prusliak) bol ušitý z továrenského tenkého súkna. Obliekali si ho mladé nevesty, mladé ženy, kým nemali deti. Staršie ženy ho nosili ojedinele. V prvej štvrtine 20.stor. sa postupne prestal nosiť. V súčasnosti je veľkou vzácnosťou. Jarabá/tarkavá šata z modrotlače. Modrotlačovú látku vyrobili v Strážnici na Morave podľa starého vzoru, spojovací švík som vyšila tiež podľa starého vzoru. Obalok (pás) som na tejto šate nevyšívala, nakoľko sa prekryje omotanou tkanicou.Tento typ bielej sukne s rackami by nemal byť zakončený čipkou, no žiaľ je prišitý veľmi drobným stehom, ktorý sa nedá bez poškodenia párať, tak som sa rozhodla ju nechať. Glotovú šatu som kúpila, pochádza zo Senohradu, je veľmi zachovalá aj napriek tomu, že môže pochádzať zo začiatku 20. storočia. Pôvodný vlastník je neznámy. Od druhej polovice 20. stor. do súčasnosti sa mladé nevesty obliekajú aj do takéhoto krekáčskeho kroja. Podľa tzv. krekáčskeho vzoru vyšila pani Helenka Šamuľáková. V chladnejšom počasí si mladé nevesty obliekali kabátiky/vizitky. (Kabátik z polovice 20. stor. som zdedila po mame.) Krížom cez trup si uviazali plátenú šerpu, odiedzku “plachtičku” na ktorej bol pripnutý rozmarín a uviazaná mašlička zo stuhy. Vhodnejšia by bola vizitka vyšitá “veselšími” farbami.
Čepiec, symbol vydatej ženy, bez ktorého sa nemohla ukázať na verejnosti. Nosil sa vo všedné i sviatočné dni. Skladá sa z predničky a dienka. Na začepčenie sa priväzovali dve stuhy s farebnými kvetmi na žltom a bielom podklade, na vrch ako posledná sa priviazala červená stuha bez vzoru. Červenú stuhu uviazanú cez čepiec nosili ženy dovtedy, kým neporodili prvé dieťa. Po prvom dieťati si uväzovali dve stuhy, červenú stuhu s kvetmi ako vrchnú, keď porodila druhé a viac detí, tak si uväzovala dve kvetované stuhy, len nie s červeným podkladom. Vydatá žena po začepčení si obliekla oplecko/rukávce s výšivkou na pleciach. Stánka sa oblieka tak, aby výšivka bola vzadu, nad pásom. Výšivku som kúpila od pani Helenky Šamuľákovej, vzor pochádza z Litavy. Pri šití tzv. krekáčskeho kinteša/kecele treba dodržiavať určité pravidlá. Chybne som prišívala výšivku, šnúrky podľa svojho vkusu, čo som následne musela párať. Vďaka za usmernenie patrí Tonke Stehlíkovej zo Senohradu, odborníčke na krekáčsky kroj.Aj tento kinteš je nový, výšivku vytvorili šikovné ruky Helenky Šamuľákovej. Spodná sukňa musí byť, bez nej by sa vrchná sukňa pri chôdzi málo “vlnila”.
Mladá žena na začepčenie potrebovala na úpravu hlavy kitku/kotúčku. Vlasy sa rozdelili v strede hlavy na “cestičku”, natreli sa pomádou (uvarená z včelieho vosku, kolofónie/živice), potom sa zapletali, alebo obtáčali okolo valčeka, alebo sa založila pod čepiec kitka/kotúčka. Kotúčky si ženy robili aj z handričiek, alebo zo zväzku napradených nití, ktoré omotali plátenkom. Kotúčka sa v súčasnosti robí z drôtu, ktorý sa obalí plátnom, alebo bavlnenou keprovou stuhou.
Poznámky
O krekáčskej svadbe si môžete pozrieť v tomto blogu v príspevku Svadba v kroji Peťky a Róberta Kartáčových na Litave
