Anna Čepáková, číslo záznamu 2021/15/126, právo použitia nekomerčné účely.
Skoro všetky krojové súčiastky, ktoré uvádzam v príspevku si môžete nájsť v tomto blogu, v kategórii Krekáčský kroj aj s prekreslenými vzormi výšiviek krojov z mojej zbierky, alebo z krojov mojich príbuzných, známych, priateľov. Krekáčsky kroj sa nosil/nosí v dedinách severovýchodného Hontu, v okrese Krupina: Bzovík, Senohrad, Horný a Dolný Jalšovík ( teraz len Jalšovík), Čekovce, Dolné a Horné Mladonice, Lackov, Litava, Trpín, Kozí Vrbovok, Horný a Dolný Badín, Selce, Uňatín.
Dozvedela som sa, že do 2.svet. vojny Krekáči uzatvárali manželstvá len medzi sebou v 15 krekáčskych dedinách a tak zamiešali vzory, je veľmi tažké na 100% určiť z ktorej dediny priekupníci kroj predávajú. Ja tým, že prekresľujem vzory, vidím podobnosť, niekedy úplnú zhodu z rozdielnych dedín. Niekedy sa mi podarí vypátrať to, že napríklad jedna zo sestier zostala na Dol. Badíne a druhá sa vydala na Kozí Vrbovok, keď si pripravovali výbavu, tak vyšívali aj zhodné, alebo podobné vzory… No po 2.svet. vojne sa začali uzatvárať manželstvá Horniaci +Krekáčky a opačne. Vplyv horniackych prvkov spôsobil to, že keď začali nosiť polokroj, rozdiel sa postupne stráca…
Mladomanželia Angela a Pavol Kováč. Fotka vznikla v roku 1938. Mladá nevesta má oblečený slávnostný krekáčský kroj: modrotlačovú šatu (zásteru), kinteš (sukňu), stánku, oplecko, partu( veniec), stuhu/odiedzku (šerpu) na nej má pripnutý rozmarín, ktorý symbolizoval lásku, vernosť a šťastie.Text zostavila Anna Kasarová
Rozmarín sa pripne špendlíkmi a naň sa priviažu tri, alebo viac rôznofarebných mašličiek, ktoré sú rovnako dlhé, majú cca 3cm mašličky, aj 3cm konce. Môžu byť z mulinky, alebo z priadze na pletenie.
Krekáčska nevesta má mať: veniec/partu s korunkou na ktorej sú dve vzorované stuhy a posledná musí byť červená bez vzoru, tráčky, vyšívaný ručníček za pás, stánku, spodnú sukňu, oplecko (rukávce) bez výšivky na pleciach (dlhé rukávy sa vykasávajú nad lakte, zaisťujú gumičkami), garole (korálky na čiernej stužke), brošničku, odiedzku(šerpu) s rozmarínom (ozdobeným farebnými mašličkami), previazanú stužkou, vrchnú sukňu/kinteš/keceľu, zásteru, na opásanie drieku tkanicu, ktorá sa na boku zapína zatváracím špendlíkom (“zicherkou”). K bielej sukni s rackami (do klinov všité paličkované čipky) si na začiatku 20. storočia obliekali futienku (zástera z červeno čierneho glotu), alebo jarabú/tarkavú šatu z modrotlače, alebo glotovú šatu s viacfarebným spojovacím švíkom spájajúcim dve poly látky, na nohy si mladá nevesta obúvala čierne čižmy s tvrdou vybíjanou sárou. Veniec, korunku, tráčky, garole vytvorili šikovné ruky Antónie Stehlíkovej zo Senohradu. Bielu sukňu s rackami ( s paličkovanou čipkou od prastarkej Kataríny Guttenovej, všitou do klinov) som zdedila po mame. Futienku som vyšila aj ušila podľa 100 ročnej, ktorú som zdedila po starkej. Zástera/futienka (moja práca)Živôtik, biely lajblík ušila podľa starého súkenného Helenka Šimková z Krupiny, ktorá použila ľahkoudržiavateľný materiál. Ozdoby som našila z čiernej harasovej šnúrky, brmbolce som vyrobila z vlnenej priadze. Zdroj UĽUVZdroj UĽUV. Živôtik (lajblík/prusliak) bol ušitý z továrenského tenkého súkna. Obliekali si ho mladé nevesty, mladé ženy, kým nemali deti. Staršie ženy ho nosili ojedinele. V prvej štvrtine 20.stor. sa postupne prestal nosiť. V súčasnosti je veľkou vzácnosťou. Jarabá/tarkavá šata z modrotlače. Modrotlačovú látku vyrobili v Strážnici na Morave podľa starého vzoru, spojovací švík som vyšila tiež podľa starého vzoru. Obalok (pás) som na tejto šate nevyšívala, nakoľko sa prekryje omotanou tkanicou.
Uväzovanie stúh vzadu, ktoré visia cez sukňu/kinteš/keceľu
Čím dlhšie som sa zaoberala krojmi z oblasti SV Hontu, tým viac som sa zamotávala v pravidlách správneho postupu pri uväzovaní stúh vzadu, ktoré visia cez sukne/kecele/kinteše.
Niekde mladej neveste zakladajú na hlavu veniec s korunkou, v ktorej je ako posledná jednofarebná červená stuha a taká istá je aj pripevnená vzadu a siaha po koniec sukne.
V susednej dedine namiesto hladkej, jednofarebnej stuhy zakladajú červenú s kvetmi v korunke, aj vzadu visí taká istá cez sukňu.
V niektorých dedinách SV Hontu je vo venci jednofarebná červená a vzadu cez sukňu visí červena stuha so vzorom.
No dozvedela som sa aj to, že možno kedysi sa uvedené pravidlá presne dodržiavali, no v súčasnosti už nie.
Toničke Stehlíkovej zo Senohradu ďakujem za upozornenie, že mašle majú byť do strán a konce stúh majú visieť medzi mašľami v strede.
Tento typ bielej sukne s rackami by nemal byť zakončený čipkou, no žiaľ je prišitý veľmi drobným stehom, ktorý sa nedá bez poškodenia párať, tak som sa rozhodla ju nechať.
Glotovú šatu som kúpila, pochádza zo Senohradu, je veľmi zachovalá aj napriek tomu, že môže pochádzať zo začiatku 20. storočia. Pôvodný vlastník je neznámy.
Ak sa budete sobášiť v kroji, treba sa opýtať tých, čo to vedia lepšie ako ja, aké pravidlá pri uväzovaní stúh platia v danej dedine, pretože som zistila, že môžu byť odlišné.
Od druhej polovice 20. stor. do súčasnosti sa mladé nevesty obliekajú aj do takéhoto krekáčskeho kroja.
Podľa tzv. krekáčskeho vzoru vyšila pani Helenka Šamuľáková.
V chladnejšom počasí si mladé nevesty obliekali kabátiky/vizitky. (Kabátik z polovice 20. stor. som zdedila po mame.) Krížom cez trup si uviazali plátenú šerpu, odiedzku “plachtičku” na ktorej bol pripnutý rozmarín a uviazaná mašlička zo stuhy.
Vhodnejšia by bola vizitka vyšitá “veselšími” farbami.
Čepiec, symbol vydatej ženy, bez ktorého sa nemohla ukázať na verejnosti. Nosil sa vo všedné i sviatočné dni. Skladá sa z predničky a dienka. Na začepčenie sa priväzovali dve stuhy s farebnými kvetmi na žltom a bielom podklade, na vrch ako posledná sa priviazala červená stuha bez vzoru. Červenú stuhu uviazanú cez čepiec nosili ženy dovtedy, kým neporodili prvé dieťa. Po prvom dieťati si uväzovali dve stuhy, červenú stuhu s kvetmi ako vrchnú, keď porodila druhé a viac detí, tak si uväzovala dve kvetované stuhy, len nie s červeným podkladom.
Vydatá žena po začepčení si oblieka oplecko/rukávce s výšivkou na pleciach. Stuha visí cez sukňu môže byť aj červená s kvetmi a siaha len do polovice sukne (nie ako na fotografii), pod pásom nemusí byť mašľa, stuha sa prevlečie cez pás, uviaže sa na “vankúšik” a voľne visí dole.
Stánka sa oblieka tak, aby výšivka bola vzadu, nad pásom.
Výšivku som kúpila od pani Helenky Šamuľákovej, vzor pochádza z Litavy. Pri šití tzv. krekáčskeho kinteša/kecele treba dodržiavať určité pravidlá. Chybne som prišívala výšivku, šnúrky podľa svojho vkusu, čo som následne musela párať. Vďaka za usmernenie patrí Tonke Stehlíkovej zo Senohradu, odborníčke na krekáčsky kroj.
Aj tento kinteš je nový, výšivku vytvorili šikovné ruky Helenky Šamuľákovej.
Spodná sukňa musí byť, bez nej by sa vrchná sukňa pri chôdzi málo “vlnila”.
Mladá žena na začepčenie potrebovala na úpravu hlavy kitku/kotúčku. Vlasy sa rozdelili v strede hlavy na “cestičku”, natreli sa pomádou (uvarená z včelieho vosku, kolofónie/živice), potom sa zapletali, alebo obtáčali okolo valčeka, alebo sa založila pod čepiec kitka/kotúčka. Kotúčky si ženy robili aj z handričiek, alebo zo zväzku napradených nití, ktoré omotali plátenkom. Kotúčka sa v súčasnosti robí z drôtu, ktorý sa obalí plátnom, alebo bavlnenou keprovou stuhou.
Stuhy
Jalšovík 2019
Jalšovík, 2019
Jalšovík, 2019
Jalšovík 2018?
Jalšovík, Foto: Martin Habo Habánek
Mladá nevesta z Litavy ide na sobáš.
Mladucha zo Bzovíka, zdroj: www.fondtlk.sk
Mladá žena zo Bzovíka, zdroj: www.fondtlk.sk
Poznámky
Podrobný postup pri obliekaní krekáčskej nevesty nájdete na
